Dňa 9. septembra sa strana SOS zúčastnila v Žiline oficiálnej spomienky na obete holokaustu pri pamätníku, kde sa cez druhú svetovú vojnu sústreďovali Židia na krutú deportáciu do koncentračných táborov.
Mníchovská dohoda zo septembra roku 1938 mala za následok rýchly rozpad Československa a vznik Slovenského štátu pod vedením Jozefa Tisa v marci 1939. Množili sa otvorené útoky na židovskú komunitu. Protižidovské opatrenia začali už v období autonómie Slovenska (1938 – 1939) a pokračovali i v Slovenskej republike (1939 – 1945). Židia boli postupne vytlačení z hospodárskeho i spoločenského života. Roku 1941 bol vydaný tzv. židovský kódex (práve 9. septembra), podľa ktorého bol pojem Žid vymedzený na rasovom a nie náboženskom základe.
Židia museli nosiť žltú Dávidovu hviezdu, nesmeli uzatvárať manželstvá s nežidmi, stratili volebné právo, nesmeli byť volení do slovenského snemu a ani iných orgánov, nesmeli byť členmi politických strán, nesmeli byť zamestnaní vo verejnej správe. Židovský kódex im zakazoval vykonávať lekársku, lekárnickú a zverolekársku prax. Obmedzoval pohyb Židov na území Slovenska, nesmeli chodiť do parkov, na námestia, na kúpalisko, mali obmedzenú návštevu kaviarní, hostincov, výstav a pod. Jedinou organizáciou, ktorá mohla zastupovať ich záujmy bola Ústredňa Židov so sídlom v Bratislave. Židovské náboženské obce smeli vykonávať obrady len v budovách, pri ktorých bolo zjavné, že nie sú synagógy alebo modlitebne. Židovskí žiaci boli vylúčení zo všetkých verejných škôl. Bolo zakázané súkromné vyučovanie, rozširovanie židovskej tlače, boli rozpustené všetky židovské organizácie a spolky, židovskí poslanci stratili mandáty, židovskí vojaci boli preraďovaní do pracovných táborov, vodičom odoberali vodičské oprávnenia, občanom pasy, bol nariadený súpis židovského majetku. Od 1. marca 1940 bolo platné nariadenie, podľa ktorého sa Židia nesmeli zdržiavať na uliciach v dobe od dvadsiatej hodiny večer do piatej hodiny ráno. Židia nesmeli bývať na hlavných uliciach miest, cestovať smeli len na zvláštne povolenie, nesmeli vlastniť autá, počúvať rozhlas, vlastniť športové potreby, nesmeli žiadať o slovenskú národnosť.
Prvý konkrétny krok k deportáciám do vyhladzovacích táborov sa uskutočnil pravdepodobne 23. a 24. októbra 1941, kedy Hitlerov hlavný stan navštívila delegácia najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky na čele s prezidentom Jozefom Tisom. Vtedy bolo oznámené, že na území Poľska budú vyčlenené priestory, kde sa postupne sústredia všetci európski Židia. Delegácii bolo naznačené, že Slovenská republika by mala v tejto záležitosti získať európske prvenstvo. Vtedajší predseda vlády a minister zahraničia Vojtech Tuka pripravil dohodu o tzv. kolonizačnom poplatku, t. j. za každú deportovanú židovskú osobu zaplatiť Nemecku 500 ríšskych mariek za uhradenie presídľovacích nákladov. Deportačnú akciu mali uskutočniť členovia Hlinkovej gardy. Sústreďovacie tábory boli v Bratislave, Novákoch, Žiline (keďže Žilina je veľký dopravný uzol, tento tábor bol veľmi využívaný), Seredi a v Poprade. Vo februári 1942 ministerstvo vnútra nariadilo uskutočniť všeobecný súpis a evidenciu Židov. Súpis, i keď mnohokrát upravovaný, dopĺňaný i škrtaný, sa stal základom pre deportačné zoznamy. Ďalej vznikli dva tábory – Vel’ký Kýr a Miloslavov, kde sa nachádzalo cez 700 židov, ktorých nechcel prijať ani jeden štát.
Ich ďalší osud je smutne známy. Kruto zabíjaní, mučení, vyhladovaní. Vrátil sa len zlomok z nich..
Dnes žije na Slovensku približne štyritisíc Židov, aj keď kedysi bolo toto územie jedným z dôležitých centier stredoeurópskeho židovstva. Tragické udalosti 20. storočia znížili počet židovského obyvateľstva o 95 percent. Každoročne si pripomíname obete krutého fašizmu a dúfame, že niečo také sa už nikdy nestane!
